​​​​​

V Saudi som raz bola navštíviť priateľku. Na tom nie je nič zaujímavé, kamarátky som navštevovala neustále, čo iné sa tam nakoniec dalo robiť. Počas návštevy začalo pršať, nijak extra silno, prirovnala by som to skôr k jarnému dažďu. Takže som sa tým nezapodievala, len som sa tešila že konečne prší. V krajine plnej prachu a piesku je dážď vzácnejší ako dar od priateľa, konečne sa môžete nadýchnuť.

Asi po 30 minútach od začiatku dažďa som išla domov. Dážď už bol trochu silnejší ale stále nič čo by ma nejako vydesilo. Tradične som si zavolala taxi. Doba čakania bola trochu dlhšia ako obyčajne, ale tak bola som v Saudi. Človek si na dlhé čakanie na taxík jednoducho musí privyknúť, pre nekonečné nehody a s tým spojené zápchy.Prekvapenie prišlo potom čo som nastúpila do auta a vyšli sme na hlavnú cestu.

Všade bola voda. Nerobím si srandu, naozaj všade. Z cesty bola rieka. Voda dosahovala až do výšky podvozkov. Autá sa pohybovali krokom a aj to len tie s vyšším podvozkom. Tie menšie športovejšie zostali stáť na krajoch. Pri podjazdoch z mostov padala voda ako vodopád. Na niektorých miestach to bolo slabšie ale na iných, fu, zato by sa nemusela hanbiť žiadna prírodná rezervácia.

https://www.facebook.com/life.in.saudiarabia/videos/625812487567972/

Ja som na všetko hľadela v nemom úžase a vytiahnuť foťák som sa spamätala až po chvíli. Neskôr som sa začala vypytovať ako sa z cesty môže stať rieka a odpoveď bola taká jednoduchá, kanalizácia. V Saudi nič také vybudované nemajú a preto aj trochu silnejší dážď dokáže spraviť z cesty rozbúrenú rieku, prípadne jazierko.

Jazierko na cesty je tiež veľmi vtipné. Jednoducho Vám zablokuje cestu, neprejdete cez neho. Vznikali na zospádovaných miestach, čo boli veľa krát križovatky ale aj normálne cesty. Keďže sa cez ne nedalo prejisť, museli sme ho obísť, nájisť  inú cestu. Čo vám niekedy zabralo aj 20 minút. Na alternatívnej ceste boli ďalšie tri obdobné jazierka a tak sa 30 minútová cesta predĺžila na 2-hodinovú. Najhoršie bolo, že takéto jazierka schli aj niekoľko dní. Nepomáhali ani 50 stupňové teploty. Akoby aj mohli keď niektoré jazierka dosahovali výšku až do jedného metra.

Ja to stále hovorím, človek si začne vážiť to čo má až keď to stratí. Viete si predstaviť moje pocity, teraz keď som doma, idem ráno do práce a prší. Sadám do auta a cesta mi nezaberie viac ako tých zvyčajných 10 minút. Nemusím sa báť o motor, meškanie do práce, prípadne autonehodu. Nikdy by mi nenapadlo že raz sa budem s láskou usmievať na kanály popri ceste.