Prílet...

Moje pocity po prílete by sa dali opísať jedným slovom — STRAŠNÉ.

Okolo bolo asi 300 Pakistancov zazerajúcich zvláštnym spôsobom a ďalší kopec Arabov v bielej nočnej košeli... Ja som sa cítila, ako vtáča chytené do pasce, netušiac, čo ma čaká.

 

---

Letisko možno bolo jedno z najkrajších, aké som videla, ale to moje pocity aj tak nijako nevylepšilo. Letisko bolo malé, vôbec nie veľké. Vo vstupnej hale zurčala voda (bol tam vodopád), kaskádovitý 3 poschodový, popri ktorom som schádzala dolu po schodoch k check-inu. Kamarátka povedala, že tam boli aj vtáky a krásne spievali, ale tie som ja kvôli stresu vôbec nezaregistrovala.

Na letisku ma vyzdvihol taxík, kúpil mi jedlo a odviezol ma do mojej ubytovne (accomodation). Vysadil ma pred budovou, dal základne info, kedy mám byt na druhý deň v nemocnici a predal ochrankárovi od danej ubytovne. ZOBRAL MI PAS! Keď som precitla, začala som sa s ním dohadovať, aby mi ho vrátil. Veď je to môj pas a ocino mi pred odchodom prízvukoval, aby som pas nedávala z ruky. Ochrankár stále, že nie, že ho odovzdá nemocnici a nech sa nebojím, že sa nestratí, že je to bežné... atď. Nemala som na to už energiu, 16 hodinový let mi dal K.O. a ja som mu ten pas proste nechala.

Dali ma do veľkého bytu s 3 izbami na spanie, s kuchyňou, jedálňou a obývačkou. Dala som si rýchlu sprchu a ľahla bez toho, aby som niečo vybaľovala, alebo zisťovala.